melanie: Hm, dnes príde sedlár. Mala by som si nachystať sedlo. Alebo lepšie povedané, sedlá. Karamel je vo výbehu, pre dnešok má odpracované. Rozhodla som sa ísť do stajne obkľukou, okolo výbehov Zelenej lúky a vlastne okolo nej. UŽ Z DIAĽKY BOLO POČUŤ DVA CHLAPČENSKÉ HLASY, AKO SA HÁDAJÚ. MEDZI KÝM VZNIKLA TÁTO NEZHODA? OPATRNE SOM PREŠLA AŽ K STAJNI. TENTORAZ SOM POČULA HLASY JASNEJŠIE, DOKONCA TAM BOL AJ NIEKTO TRETÍ. „PRESTAŇTE!“ URČITE TO BOL NATHAN. TAKMER VYLETEL ZO STAJNE TEN NOVÝ.... SEBASTIAN. BOL UDÝCHANÝ A MAL NATRHNUTÉ TRIČKO. NASLEDOVAL HO CONNOR, AVŠAK IŠIEL ÚPLNE OPAČNÝM SMEROM. ZBADALA SOM, AKO PRIVIERA JEDNO OKO. ŽE BY SA BOLI POBILI? PRE ISTOTU SOM SA POBRALA ĎALEJ. Ako prvé som sa rozhodla vyčistiť endurančné. Dala som si ho na mobilný stojan a odmontovala z neho najskôr strmeňové remene. Tie vyčistím potom, rovnako ako podbrušák. Hodila som ich do košíka mobilného stojana a išla si pre vedro. Napustila som doň vlažnú vodu a zobrala handričku. Do vody som dala trochu mydla na kožu a začala s čistením sedla. Najskôr kolenné opierky, potom všetky pracky a obe rázsochy. Nemohla som umyť posedlie, to bolo potiahnuté nejakým pohodlným materiálom. Ale využila som saponát na umytie strmeňových remeňov. „Och, natrhla sa mi dierka!“ všimla som si a prehodila tento jeden strmeňový remeň cez sedlo. Druhý som vyčistila a nechala tam. Podbrušák som vyčistila, ale ten bol v poriadku. Sedlo som nechala tam, kde je aj s vecami. Vytiahla som zo skrinky základné, drezúrne sedlo a začala čistiť aj to. Dala som si dolu dlhé strmene aj podbrušák. Teraz som išla opačne, najskôr som začala čistiť remienky. Všetko bolo v poriadku, žiadne natrhnuté dierky alebo dokonca koža. Trochu opotrebovaná bola na zapínaní podbrušáku, ale ešte to meniť netreba. Vyžmýchala som handričku a znovu ju navlhčila. Umyla som sedlo s hlbokým posedlím a dala si záležať, aby mi nikde neostalo zaschnuté mydlo. No, keď už to tu mám, prečo nevyčistiť aj uzdečku? Umyla som ju a musela si ísť vymeniť vodu. Potom som uzdečku vzala do ruky a riadne si ju prezrela. Obe lícnice boli zodraté, myslím že je čas na nové. Dala som teda uzdečku na mobilný stojan, aby mi ju sedlár pozrel. Uch, konečne posledné sedlo! Dala som dolu oba strmene a rovno ich umyla. Čisté strmeňové remene som popozerala, ale nenašla som vadu. Obrušák bol trochu vyťahaný, ale ešte poslúži. Aj ten som samozrejme umyla a prešla na sedlo. Riadne som umyla každý záhyb, aby nikde nebol prach alebo tak niečo. „Martingal!“ bliklo mi. Myslím si, že som ho nejak pokazila. Áno, tu je trochu natrhnutá koža, keď som s ním minule zaprela. No nič, aj ten pôjde do opravy! Ešte tu niečo máme? Gogue je ako nový, ten je v poriadku. Dnes som si ho prezrela, kým som lonžovala. Všetko? Juj, zabudla som! Včera sa mi rozpárali minichapsy z kože. Aj tie som vyčistila a odložila ich na mobilný stojan. Práve vtedy vošiel do sedlovne postarší pán. „Dobrý deň,“ pozdravila som služne. „Prajete si?“ spýtala som sa slušne. „Aj tebe dobrý deň.“ Usmial sa a pokračoval. „Som sedlár, prišiel som skontrolovať sedlá,“ oznámil. „Aha, jasné! Tu ich mám práve vyložené. A mám tu pár vecí, ktoré by potrebovali opravu.“ Sedlár prikývol a podišiel k sedlu. Skúmavým okom nadvihoval bočnice, zvráskavenými prstami prechádzal po koži a kontroloval ju. „Nevŕzga ti to sedlo až príliš?“ položil otázku. „Nie, vlastne nevŕzga skoro vôbec,“ priznala som. „Dobre sa oň staráš,“ pochválil ma. „Ďakujem. Tam dole v košíku sú nejaké veci na opravu,“ upozornila som ho. Prikývol a zobral do ruky strmeňový remeň. „Pretrhnutá dierka. Mohol by som ti ju zašiť, ale dám ti nový remeň, počkaj.“ Začal sa prehrabávať v taške, ktorú si doniesol. Bola to jednoduchá hnedá, ale objemná taška. Radšej nechcem vedieť, čo všetko v nej má. „Takže, tu to máme. Celkom nový strmeňový remeň. Rovno ti ho tam aj namontujem,“ poznamenal a vyvliekol samotný strmeň z remeňa. Pokazený strmeňový remeň dal na zem vedľa seba a navliekol strmeň na nový strmeňový remeň. „Čo tu máme ďalej? Minichapsy, klasika,“ zamrmlal a chytil sa nite a ihly. Šikovne, tromi stehmi mi zašil chapsy, dokonca to ani nevyzeralo, ako šité. „Dobre, toto sedlo si môžeš odložiť. Ukáž mi ďalšie.“ Vyskočila som na rovné nohy a vymenila sedlá. Endurančné som vopchala do skrinky a na mobilný stojan som vyteperila drezúrne sedlo. Znovu si ho pán prezrel, ale nenašiel chybu. „Aha, tu sa ti začala párať kolenná opierka,“ poznamenal a vymenil si nitku. Zručne zašil kolennú opierku a obzrel sedlo aj z druhej strany. „Máš ešte nejaké drobnosti k tomuto sedlu?“ spýtal sa. „Nie, ale uzdečka je v nie práve dobrom stave. Mám dosť vydraté lícnice a pretrhol sa mi jeden taký ten kožený oblúčik, kde sa zasúva dotiahnutá časť uzdečky, aby nedostávala. Hádam viete, čo myslím.“ Sedlár pokýval hlavou a zobral do ruky uzdečku. „Máš pravdu, tie lícnicie už nie sú nič dobré.“ Znovu sa začal hrabať vo svojej taške, kým nenašiel nejaké lícnice. Potom ich ešte porovnával a obzeral, aby boli rovnako veľké ako pôvodné. Nakoniec jeden pár rovnakých lícnic našiel a začal rozoberať uzdečku. Až sa mi zatočila hlava od toľkých remienkov. Ako to môže dať naspäť správne? Ale pán bol od fachu, dobre vedel čo robí. Správne mi uzdečku namontoval naspäť a poobzeral uzdečku, aby našiel tú odtrhnutú časť. „Aha, tu je!“ zamrmlal a vymenil mi aj tú časť. Najskôr musel krúžok z kože odpárať a potom našiť nový. No hlavná vec bola, že to držalo. Sám vyskúšal, ako nová vec drží zakaždým, ako ju opravil, poprípade pridal nejaký steh. „A posledné sedlo,“ oznámila som a teraz dala von skokové sedlo. Tak ako dvakrát predtým, pán si riadne sedlo pozrel. Nenašiel tu žiadnu chybu, za čo som bola rada. „Ešte tu mám martingal na opravu,“ ozvala som sa, keď dokončil obhliadku sedla. „Zaprela som s ním a natrhla sa táto časť.“ Ukázala som mu natrhnutie. Bolo práve v tej časti, kde sa martingal rozdvojuje a zapína sa o oťaže. „Hm, mohol by som to zašiť. To by asi rýchlo povolilo, budem to musieť celé prestrihnúť a nasadiť nový remeň. Dievča, ty si riadne tomu postroju dala!“ zasmial sa a ja som sa zapýrila. Potichu som pozorovala sedlára, ako mi opravil aj túto časť postroja. „To je všetko. Veľmi Vám ďakujem, že ste mi to poopravovali,“ ozvala som sa, keď sa sedlár na mňa pozrel s očakávaním ešte nejakej prosby. „Výborne, to som rád. Nabudúce dávaj väčší pozor na vybavenie. A nezabudni mazať na uzdečke aj očká, z ktorých sa ti jedno pretrhlo. Nebudem tu každý deň. Idem na obed, pôjdeš tiež?“ spýtal sa príjemne. „Nie, prepáčte. Ešte mám prácu,“ zaklamala som. Vec sa mala tak, že som sa hanbila sa takým starým dedkom ísť do jedálne. Teoreticky sa nemám za čo hanbiť, ale tak puberta je puberta. Šťastie, že mám len takúto formu a nie horšiu. Neviem si predstaviť mať pri koňoch horšiu pubertu, veď by som ohrozila samú seba! Vyprevadila som pána zo sedlovne a upratala všetky veci. Som rada, že ich mám v celku a v dobrom stave. Vyplatilo sa to pravidelné, skoro každotýždenné umývanie a mastenie. A navyše sa cítim lepšie, keď viem, že moje vybavenie pozrel niekto od fachu a potvrdil mi, že je bezpečné.